Štúdie poukazujú na súvislosť medzi bitúnkami a nárastom násilných zločinov

Štúdie poukazujú na súvislosť medzi bitúnkami a nárastom násilných zločinov

Rastú obavy, že existuje prepojenie medzi praktikami v bitúnkoch a nárastom násilných trestných činov. Istá staršia štúdia, vykonaná medzi 1994 až 2002 v 581 okresoch USA, poukazuje na počet zatknutí za rok a hlási ich priemerný nárast v oblasti s prítomnosťou bitúnku. Ďalšia, novšia štúdia hovorí, že prítomnosť bitúnkov zodpovedá 166 percentnému nárastu zatknutí za znásilnenie.

Stupňujú sa obavy zo zaužívaného, spoločnosťou akceptovaného násilia na hospodárskych zvieratách a jeho spojitosti s násilím v spoločnosti.

Prepokladá sa, že u detí, ktoré sú kruté k zvieratám, je väčšia pravdepodobnosť šikanovania svojich rovesníkov. U dospelých, ktorí týrajú zvieratá, je zas väčšia pravdepodobnosť páchania trestných činov. Ide najmä o domáce násilie a zneužívanie detí. Dokonca aj dokument FBI ukázal, že týranie zvierat je príznačné pre páchateľov násilných zločinov.

Odborníci a takisto vedci dnes uznávajú, že týranie zvierat nespadá pod izolované správanie, ale tvorí súčasť protispoločenského správania. Ako spoločnosť odmietame ľudí, ktorí úmyselne ubližujú zvieratám a následne sa obávame, že takéto správanie sa pretransformuje do ľudských obetí. Naopak však schvaľujeme takéto zamestnanie a  z neho vyplývajúce „povinné“ násilie, ktoré je každoročne páchané na miliardách zvierat pracovníkmi v  živočíšnej výrobe. Spoločnosť samú seba presvedčila, že nejde o pokrytectvo, že násilie v spojitosti s plateným zamestnaním je prijateľné a bez následkov.

Mýlime sa

Upton Sinclair v románe Ďžungľa (1906) rozrušil čitateľov opisom pekelného sveta bitúnkov, ktoré sú pre ľudí rovnako nebezpečné ako pre ošípané – dokonca podnietil prezidenta Roosevelta, aby nariadil reformu mäsopriemyslu. V roku 2009, profesorka kriminológie, Amy Fitzgeraldová potvrdila, že táto literárna klasika bola v podstate založená na pravde.

Fitzgeraldová porovnala údaje z databázy zločinov od FBI, údaje zo sčítania obyvateľstva a preštudovala záznamy o zatknutí a priestupkoch v 581 okresoch v USA v rokoch 1994 až 2002. Zistila, že priemerne veľký bitúnok so 175 zamestnancami zvyšuje ročne priemerný počet zatknutí 2,24 násobne a počet hlásení 4,69 násobne. Čím väčší bitúnok, tým horší problém s miestnou kriminalitou.

„Mám graf preukazujúci súvislosť medzi rastúcim množstvom pracovníkov bitúnku v komunite a nárastom zločinnosti“ povedala Amy Fitzgeraldová.

Jessica Racine Jacques, ktorá si robí Ph.D. na University of Central Florida, v novšej štúdii z roku 2014 odhalila veľmi silné prepojenie medzi znásilneniami a prítomnosťou „hovädzích“ bitúnkov vo vidieckej komunite. Jej štúdia zaoberajúca sa aj inými formami kriminality udáva, že prítomnosť bitúnku v komunite zodpovedá 166-percentnému nárastu zatknutí za znásilnenie.

 

Bitúnok zaujíma v spoločnosti rozporuplné miesto

Piers Beirne, profesor kriminológie, vytvoril teóriu, že spoločnosťou akceptované ubližovanie

zvieratám môže v skutočnosti zasahovať aj jeho páchateľov. Vysvetľuje, že „kedykoľvek je vzťah človek-zviera poznačený autoritou a mocou, čím vzniká inštitucializovaný spoločenský odstup,

zvyšuje sa možnosť násilia aj mimo tohto inštitucializovaného rozmedzia.“ Bitúnok zaujíma

v spoločnosti rozporuplné miesto, ktoré pri ostatných priemyselných postupoch nepoznáme.

Formálne predpisy požadujúce „humánnu“ porážku priamo pripúšťajú, že vnímajúce zvieratá, ktoré sú zabíjané, majú právo na ochranu. Avšak pracovníci v bitúnku si rozvinú emočné štruktúry, ktoré im umožnia vykonávať prácu tohoto druhu. Nie je prekvapením, že následky emočného nesúladu sposobujú domáce násilie, spoločenské odcudzenie, užívanie drog,  alkoholizmus a ťažkú úzkosť. Dôsledkom rastúceho počtu pracovníkov na bitúnkoch, ktorí sa liečia na post-traumatickú stresovú poruchu, výskumníci konečne začínaju rozumieť následkom systematického zabíjania vnímajúcich zvierat za účelom zamestnania.

Predpoklad Uptona Sinclaira z roku 1906 sa ukazuje byť správny v tom, že práca v priemyselnom porážaní zvierat, so svojou neodmysliteľnou rozporuplnosťou, má odlišný vplyv na komunity než ostatné formy práce v priemysle.

Sklony k násilným zločinom skutočne rástú s prácou, ktorá zahŕňa rutinné vraždenie zvierat, keďže pri ľuďoch pracujúcich v bitúnkoch je pravdepodobnejší znížený prah citlivosti voči utrpeniu. Je to v dôsledku psychologickej ťarchy z ich práce, ktorá narúša ich duševné zdravie a môže u nich následne spôsobiť vyššiu pravdepodobnosť násilia voči ľuďom. Dr. Nik Taylor, docentka sociológie na Flinders University, vraví, že sa zistilo, že čím pozitívnejší je vzťah človeka k zvieratám, tým nižšia je jeho úroveň agresie, a  opačne tiež platí – ak týrate zvieratá je pravdepodobnejšie, že budete násilní k ľuďom. Zistila, že miera agresie pracovníkov v mäsopriemysle je „tak vysoká, že je podobná výsledkom väzenskej populácie“.

Spoločenské štandardy a pravidlá, ktoré podporujú a legalizujú agresívne, dominantné a násilné správanie, ako sú lov a porážka, by v nás mali vzbudzovať výrazné obavy. Ak by sme namiesto toho podporovali harmonický vzťah so zvieratami nabádaním k uvedomovaniu si hodnoty života vo všetkých jeho formách, pestovali by sme kultúru súcitu a životnej sily namiesto násilia a neznášanlivosti. Zredukovanie protispoločenského, násilného a kriminálneho správania by prinieslo súčasným i budúcim generáciám psychologické i ekonomické výhody.

Histórický vznik bitúnkov a ich izolácia od spoločnosti

Bitúnky vznikli ako osobitné zariadenia začiatkom 19. storočia ako súčasť väčšej premeny z poľnohospodárskeho na priemyselný systém, čo bolo sprevádzané rastom urbanizácie, technologickým rozvojom a obavou o verejnú hygienu. Prvý verejný bitúnok sa objavil vo Francúzsku začiatkom 19. storočia a zaviedlo sa francúzske slovo abattoir, ktoré označovalo osobitné miesto, kde sú zvieratá porážané pre ľudskú spotrebu.

Najstaršia zmienka o komerčných bitúkoch v USA je datovaná do roku 1662 v Springfielde, v štáte Massachusetts. Krátko na to sa objavili aj obavy z bitúnkov a v roku 1676, predstavitelia New York City premiestnili bitúnky z husto obývaných oblastí mesta do tých menej zaľudnených.

Začiatkom 19. storočia si ľudia začali uvedomovať morálne dopady porážky zvierat a videli, že bitúnky učia ľudí násilným praktikám a krutosti. Tí potom nemajú zábrany  ich používať aj inde. Tieto obavy spolu s otázkami verejného zdravia sa postarali o to, že verejné bitúnky sa následne stavali mimo mestských centier naprieč Londýnom i Európou.

Tieto stavby boli a sú nenápadné – navrhnuté tak, aby vyzerali ako akákoľvek iná továreň. Umiestnenie i konštrukcia bitúnkov slúžili vtedy, rovnako ako dnes, tomu, aby sme sa vyhli kolektívnej kultúrnej vine.

Odlúčenie verejnosti od porážky zvierat, ktoré ľudia konzumujú, dosiahlo neopísateľne sofistikovanú úroveň zavedením priemyselnej porážky, ktorá v dnešnej dobe stále existuje. Toto odlúčenie je veľmi rozsiahle a neprekonateľne zdokonalené šikovným marketingom. Výsledkom je, že ľudia si dnes absolútne nevytvárajú kognitívne spojenie, že tovar zabalený v plaste v supermarkete, bol kedysi fungujúcou časťou tela živého zvieraťa, ktorému násilím zobrali život.

Pôvodný článok Studies Link Slaughterhouses to Violent Crimes Increase od Shellethics.com preložili členovia OZ Slovenská Vegánska Spoločnosť.